Banky tlačia akciové indexy nadol

Jedným z dôvodov silného  poklesu akcií je pokles bánk. Od začiatku roka sa prepadol index S&P500 o viac ako 5%, európsky index Eurostoxx50 sa prepadol o viac ako 12% a nemecký index DAX dokonca o viac ako 14%. Ak by bol hlavnou príčinou poklesu akcií len pokles ropy, najviac by asi padali americké akcie energetických spoločností. Lenže vidíme, že to tak nie je. Stačí sa pozrieť na to, ako sa vyvíjala cena akcií popredných európskych bánk od začiatku roka: BNP Paribas (-19.5%), HSBC (-16.7%), Credit Suisse (-38.5%), Intesa Saopaolo (-22.5%), Deutsche Bank (-31.2%). Už sme písali o tom, že problém s nízkymi cenami ropy je problém aj pre banky a to aj pre európske banky. Lenže ako to vystihla jedna z hlavných amerických bánk, nízke ceny ropy sú síce dôvodom na obavy, ale skutočný problém leží inde – v nízkych úrokových sadzbách. Zatiaľ čo tamojšie banky rátajú ušlé straty z úrokových príjmov pre prípad, že by Fed významne spomalil tempo budúceho rastu sadzieb, tie európske sa nemôžu spoliehať ani len na rast sadzieb. Veď v eurozóne ešte bežia stimuly naplno a úroky nahor nepôjdu ešte niekoľko rokov, minimálne. A to je jeden z dôležitých problémov európskych bánk. Ale nie jediný.

Čo tlačí banky nadol?

Problém eurozóny je ten, že napriek všetkým tým stimulom tu máme stále slabý ekonomický rast a relatívne vysokú mieru nezamestnanosti (priemer eurozóny je dvojnásobný oproti USA). ECB síce zlacnila financovanie bánk na čo najnižšie úrovne, lenže marže bánk ohrozujú nie náklady financovania, ale príjmy z úrokov. Objemy úverov síce postupne rastú, ale banky čelia veľkej konkurencii a preto musia znižovať požadovanú výšku úroku. V slabej ekonomike je pritom stále relatívne vysoké riziko, že úver nebude zaplatený, čo ohrozuje banku.

Okrem slabej ekonomiky a nízkych úrokov tu máme prísnejšie pravidlá regulácie. Bez toho aby sme museli opisovať zložité detaily kapitálovej primeranosti podľa Basel III stačí povedať, že táto prísnejšia regulácia sa implementuje už tretí rok (od roku 2013) a bude sa postupne implementovať do roku 2018. Voči svojej bilancii rizikových aktív musia banky postupne držať viac kapitálu (čo znamená získať viac kapitálu, alebo obmedziť svoju bilanciu – napríklad znížením objemu úverov). To im obmedzuje zisky. Nehovoriac o tom, že v niektorých krajinách (ako je napríklad Slovensko) existuje extra zdanenie bánk a štandardom sa stáva odvod do záchranného fondu pre banky. Popredné európske banky počas posledných rokov (povedzme 2012 – 2015) väčšinou vidia stagnujúce príjmy a zisky. Bežný človek by si mohol povedať, že koho zaujíma ziskovosť bánk. No práve tých ľudí, ktorí by tam mali vložiť svoj kapitál. Ten totiž banky potrebujú, aby boli stabilnejšie. Takže na banky je vyvíjaný trojitý tlak. Majú poskytovať viac úverov, majú byť bezpečnejšie a majú byť ziskovejšie. Viac úverov potrebuje centrálna banka, ktorá sa snaží rozbehnúť ekonomiku. Viac bezpečia potrebuje tá istá inštitúcia, ktorá na banky dozerá. No viac ziskov potrebuje akcionár, ktorí má v prípade problémov kryť straty. Lenže politika centrálnej banky a regulátora (ktorí konajú pochopiteľne s tými najlepšími úmyslami) znižuje ziskovosť bánk, čo je kontraproduktívne. Práve akcionár banky je čoraz dôležitejší. Prečo?

Zmena systému záchrany bánk

Počas minulých rokov sa naplno prejavilo prepojenie bánk a štátu. Po finančnej kríze z rokov 2008 a 2009 museli štáty zachraňovať svoje banky, aby sa vyhli ich krachu, ktorý by spôsobil finančný chaos (predstavte si, že z dôvodu krízy prídete o prácu a zanedlho na to aj o svoje peniaze v banke). Záchrana bánk stála takmer 600 mld. EUR. Tieto peniaze si však vlády nezobrali z úspor, ktoré si odložili z daňových príjmov z časov rastu ekonomiky. Oni si ich požičali. A to následne prispelo ku kríze štátnych dlhov (eurokríza), pretože existovali obavy o to, či vlády budú schopné pri klesajúcej ekonomike a daňových príjmoch splácať svoje dlhy. Keď má problém ekonomika a vláda, väčšinou majú problém aj banky. Takže mnohé z tých bánk, ktoré neboli zachránené počas prvej vlny krízy, museli byť zachránené neskôr počas rokov 2010 – 2012, keď sme videli eurokrízu. Ako inak, opäť sa na to museli peniaze požičať, len tentokrát to už išlo z peňazí, na ktoré sa poskladala Európa v mene toho, aby sa problémy nešírili.

To viedlo Brusel k tomu, aby zmenil svoj prístup k bankám. Ak majú byť banky v prípade problémov zachraňované z európskych peňazí, mali by mať aj jednotný európsky dohľad. Po krátkej epizóde s EBA (European Banking Authority), ktorá robila a robí stresové testy bánk si zobrala pod dohľad banky samotná ECB, teda centrálna banka. EBA bohužiaľ robila stresové testy tak, že drvivá väčšina bánk prešla, ale nakoniec museli byť niektoré z nich aj tak zachránené. So zmenou dohľadu prišla aj zmena spôsobu záchrany. Zatiaľ čo predtým sa banky zachraňovali z vládnych peňazí, teraz sú ako prví na rade akcionári a veritelia. Ak bude mať banka problém, ako prví by mali platiť akcionári, pretože tí vedeli, že ich peniaze sú v riziku. Ak to nestačí, nasleduje podriadený dlh (junior). To je dlh, ktorý je zaplatený až potom, ako sú vyrovnané ostatné záväzky a dlh banky (senior). Ak to nestačí, príde aj na senior dlh, pretože veritelia banky vedeli, že majú peniaze v riziku. Ak nestačí ani to, siahne sa na vklady nad 100 000 EUR (pamätáte na záchranu bánk na Cypre?).

Test Bankovej únie - talianske banky

No a aby nestačilo to, že banky majú problém, práve teraz tu máme prvý skutočný test toho, či Banková únia nebude podobným rétorickým cvičením, ako boli Maastrichtské kritériá. Kľúčové pre bankovú úniu nie sú len jednotné pravidlá, ale aj to, aby vlády zbytočne nepomáhali svojim bankám. Aby sa tie správali zodpovednejšie a aby hlavné riziko neniesol štátny rozpočet, ale akcionári, ktorí majú právo na podiel na zisku. A čo bude prvým testom Bankovej únie? Talianske banky.

Talianske banky neboli počas posledných rokov v centre pozornosti, darilo sa im totiž lepšie, ako väčšine konkurencie. Počas finančnej krízy benefitovali z konzervatívnejšieho prístupu k biznisu, takže vláda ich nemusela zachraňovať. V Taliansku sme nevideli ani nijakú realitnú bublinu, ktoré zasiahla banky napríklad v Španielsku. Čomu však nijaká banka nemôže vzdorovať, je stagnujúca ekonomika. Od roku 2007 je nominálne HDP Talianska na približne rovnakej úrovni. A práve odvtedy začal postupne narastať podiel nesplácaných úverov talianskych bánk. Z úrovne 4% portfólia v roku 2007 sa tento ukazovateľ dostal na 16% v roku 2015. Pre porovnanie, v Nemecku je to 2%, Francúzsku 4% a Španielsku 6%. Ani v jednej z týchto krajín sme nevideli za posledné roky rast podielu zlých úverov na bilancii, len v Taliansku. Talianske banky, aby ako tak splnili pravidlá regulácie, obmedzovali objemy úverov do talianskej ekonomiky, pretože zlé úvery im viazali kapitál. Tým ekonomike rozhodne nepomohli. Počas posledných rokov objem úverov v Taliansku medziročne klesá. No podiel zlých úverov sa dostal na objem 350 mld. EUR, čo je 21% HDP Talianska. Talianska vláda sa už zobudila a chce situáciu riešiť. Zatiaľ sa  rozhodla reštrukturalizovať štyri menšie banky s objemom aktív 47 mld. EUR. Aj napriek ich relatívne menšiemu významu bude záchrana stáť 3.6 mld. EUR Tretinu zaplatia akcionári, zvyšok záchranný fond, na ktorý prispievali ostatné talianske banky. Tým sa ale minie približne 4-ročný príspevok bánk do fondu a problém sa ešte len začal riešiť. Talianska vláda preto prišla s nápadom, aby sa vytvorila „zlá banka“, ktorá vykúpi zlé úvery z bilancie bánk a tým im uvoľní ruky na nové úverovanie. Toto by mohlo povzbudiť rast talianskej ekonomiky o 1.5 – 2 percentuálne body ročne počas najbližších rokov. Stačí, aby sa objem zlých úverov znížil aspoň na úroveň z roku 2009. No a práve tu začína problém.

Talianska vláda totiž chce poskytnúť záruky pre Zlú banku. Táto novovytvorená inštitúcia by potom mohla platiť bankám za zlé úvery viac, ako by dostali na trhu. Tým by vláda nepriamo pomohla bankám. Ide to proti myšlienke bankovej únie. Prečo by mali talianski daňoví poplatníci ručiť za banky? Európska Komisia však povedala, že to nie je nedovolená štátna pomoc. Rím a Brusel tvrdí, že štátna garancia sa postará len o to, aby banky dostali trhovú cenu. Prečo však banky potrebujú garanciu, aby dostali trhovú cenu? To nedáva zmysel. Tento krok znamená, že talianske banky v skutočnosti nepriznali všetky straty a v skrini majú kostlivcov. Napríklad štyri zachraňované banky museli preceniť hodnotu svojich zlých úverov len na 17% účtovnej hodnoty. Ostatné banky ich majú ocenené až na 41% účtovnej hodnoty. Ak by sa mali preceniť ďalej nadol, straty by dosiahli objem miliárd EUR. Na jednej strane je dobré, že sa problémy v talianskych bankách riešia. Problémom je ale to, že keď nastane problém, zrazu sa zabudne na pravidlá. Vlády poskytujú garancie, aj keď by ich poskytovať nemali, pretože po novom by už banky nemali byť s vládami prepojené. Rím tvrdí, že neočakáva nijaké straty, pretože mnohé z úverov boli kryté kvalitnými nehnuteľnosťami. Možnože intervencia Ríma a Bruselu zabránila panike. A tento krok získava pre systém viac času na riešenie problémov, ktoré mali byť riešené už pred rokmi.

Kedy to bude mať zmysel?

Aby však tento krok mal zmysel, Rím by mal využiť možnosť urobiť za touto krízou hrubú čiaru. V roku 2003 bolo umožnené, aby Francúzsko a Nemecko (najväčší členovia eurozóny) porušili maastrichtské kritéria fiškálnej zodpovednosti. Vtedy obe krajiny prisľúbili, že zavedú reformy, ktoré zvýšia potenciálny rast ekonomiky výmenou za dočasnú fiškálnu flexibilitu (väčší deficit). Nemecko sľub splnilo, Francúzsko nie. Budúcnosť bankovej únie môže ležať práve na rozhodnutí Ríma, čí výmenou za flexibilitu v pravidlách bankovej únie urobí konečne poriadok v bankovom sektore, ktorý by tak mohol opäť podporiť rast ekonomiky. Ak sa tak nestane, máme síce Bankovú úniu a nové inštitúcie a pravidlá, ale v skutočnosti ide všetko po starom, čo rozhodne nie je dobré. Celkom dobre to vystihuje karikatúra zo stránky pinterest.com, autorom je Singer. Na rozbúrenom mori sa banky a vláda snažia navzájom zachrániť: Vláda hovorí“ Emitujeme dlhopisy, aby sme vám mohli pomôcť tým, že vám požičiame.“ Bankár hovorí: „Požičiame si od vás peniaze, aby sme mohli nakúpiť dlhopisy, ktoré emitujete.“